reklama

Ako sa hľadá sezónna práca v Los Angeles...

...a ako sa nakoniec nájde. Toto leto sme sa s priateľom presunuli na americké západné pobrežie. Už vyše dvoch mesiacov prebývame v anjelskom meste. Naše tretie americké leto je vysoko špecifické.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Po východnom pobreží ( Vermont a New York City ) sme chceli okúsiť, ako sa žije a pracuje v Los Angeles. Prvé dve letá v Spojených štátoch sme prácu mali dopredu vybavenú, akurát sme si v ňújorskom prípade museli nájsť vhodné ubytovanie v tej veľkej betónovej džungli. Dalo to zabrať. To sme ešte netušili aké bude náročné nájsť hocijakú letnú prácu v Los Angeles. Našťastie sa všetko úspešne podarilo !

Účastníci programu work and travel USA majú dve možnosti ako si nájsť prácu. Buď priplatia slovenskej agentúre, ktorá tú prácu nájde za nich, alebo sa ulakomia a vyberú sa hľadať prácu sami. Asi je každému jasné, ktorou cestou sme sa vybrali my :-) Ani nie preto, že nám bolo ľúto vyhodiť pár stoviek eur navyše. Skôr sme si vybrali druhú možnosť preto, lebo prácovné ponuky ponúkané agentúrami sa dosť často nachádzajú mimo väčších miest, niekedy dokonca mimo civilizácie. A my sme sa nejako zaradili do kategórie veľkomestské typy. Tak sme sa ocitli v Los Angeles.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ešte zo Slovenska som poslala stovky mailov s našimi životopismi a motivačnými listami hotelom, reštauráciám a odpovedala som na desiatky pracovných ponúk uverejnených v amerických internetových zlatých stránkach na craigsliste. Nemôžem povedať, že sa nám nikto neozval. Mali sme totižto jedinečnú ponuku, robiť dobrovoľnícku prácu – housekeeping v jednom holywoodskom hosteli za ubytovanie a lacnú stravu. Keď sme ich kontaktovali druhýkrát, ponuka už nebola taká jednoznačná a pozíciu nám už neponúkali, ale ak náhodou pôjdeme niekedy okolo, mohli sme sa prísť spýtať, či im náhodou niekto nevypadol z personálu. Takže ani dobrovoľnícka činnosť sa nekonala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Presne 12-teho júna sme prileteli do anjelského mesta. Bývame v štvrti Westwood, čo je univerzitná štvrť medzi Beverly Hills a Santou Monikou. Po dvoch aklimatizačných dňoch za začal náš job hunting ! Na samom začiatku sme si povedali, že prácu v reštauračných a hotelových zariadeniach zatiaľ vynecháme, lebo to predsa chcú robiť všetci a takisto je tu strašne veľká fluktuácia. Prečo neskúsiť nejaké továrne alebo sklady ? Práca, ktorú väčšina ľudí v našom veku odmieta, nie je zle platená. Tiež v nej nemusíme riešiť nepríjemných zákazníkov, lebo so žiadnymi by sme neprichádzali do styku a dokonca pásovú výrobu sme prežili v Panasonicu v Plzni a takisto v jednej baliarni v Brne. Skrátka a jednoducho, na samom začiatku sme si na internete našli sídla pracovných agentúr poskytujúcich obdobné typy prác v našom okolí ( aspoň sme si to v tej chvíli mysleli ) a pekne sme ich všetky ponavštevovali. Čuduj sa svete, nebolo to vôbec podobné slovenským a českým agentúram, cez ktoré sme si pred pár rokmi vybavili naše robotnícke pozície. Toto boli vysoko špecializované pracovné agentúry sídliace v blízkych mrakodrapoch. Takmer všade bolo potrebné objednať sa dopredu a prísť minimálne v dlhých nohaviciach. Prevažne ponúkali kancelárske typy zamestnania. Škoda, že na internete sme sa nič takého o spomínaných agentúrach nedočítali. Tak sme si aspoň pekne prezreli mrakodrapy aj zvnútra ( k tomuto kroku sa nám nepodarilo odhodlať za celé minulé ňujorské leto ! ) a pokecali sme si s doormanmi :) O divných pocitoch v samotných agentúrach písať asi ani nemusím.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neskôr sme stavili na benzínové pumpy. Byť umývačom okien nie je nič náročné a dokonca to tu ľudia aj veselo praktizujú, tak sme si obehli všetky benzínky na okolí, ale nikde nás nechceli. Popri tom sme samozrejme niekoľkokrát denne sledovali stovky inzerátov na spomínaných amerických internetových zlatých stránkach, odpovedali na všetky relevantné ponuky, prípadne sme zašli do konkrétnych podnikov a pýtali sa osobne.

Ďalší deň sme natrafili na agentúru, ktorá naozaj sprostredkúva práce vo warehousoch ( skladoch ). Tak sme sa tam vybrali. Sídli v známej polobezpečnej černošskej štvrti Inglewood. Cestovali sme tam dvoma autobusmi takmer dve hodiny ako jediní bieli pasažieri. Dokonca si v jednej chvíli ženička sediaca pred nami v autobuse začala šúľať marihuanového jointa. Ale predsa v Kalifornii nie je marihuana nelegálna, čiže s tým nemal nikto žiadny problém, však prečo aj ? Zaplatili sme zaujímavej agentúre a ešte zaujímavejšiemu robustnému čiernemu zamestnancovi 40 dolárov za osobu, aby sme sa zaradili do Hot Job Emplyment Listing Service. Služba spočíva v tom, že dvakrát do týždňa nám na mail príde zoznam firiem, ktoré v okruhu 100 míľ potrebujú nových zamestnancov a my tie firmy máme kontaktovať. Niekedy dodajú aj emailovú adresu, niekedy telefónne číslo a najčastejšie je tam len názov firmy a kontaktné údaje si máme zistiť my. Všetko čo sa dalo kontaktovať sme kontaktovali, samozrejme bez výsledku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dva dni som sa bola zaúčať v jednom arménskom fast foode. Prvý deň čistá pohodička, všetko bolo takmer dokonalé. Druhý deň som prišla, zaúčala som sa a na záver dňa som sa dozvedela, že zajtra už chodiť nemusím. Tak som si odrobila 10 hodín za falafel s humusom a ešte špeciálnou cesnakovou omáčkou. O skúsenosť viac.

Inak typický deň hľadača práce vyzeral asi nasledovne. Treba čo najskôr vstať. Okamžite zapnúť internet a prezrieť, či nikto náhodou neodpísal a ak nie, tak prezrieť všetky ponuky čo pribudli na craigsliste a na všetko odpovedať. Potom vypísať všetky job fairy, teda nábory práce, zaznačiť kde sa daný podnik nachádza, ako sa tam dostať a stručne zistiť, čo je to za spoločnosť. Treba konať hlavne rýchlo, na inzeráty uverejnené pred viac ako štyrmi hodinami sa ani neoplatí odpovedať, vôbec netreba rozmýšľať o inzerátoch z predošlých dní. Toto všetko platí hlavne pre sekcie food/beverage/hospitality jobs čiže stravovacie a nápojové zariadenia. Keďže sme čoskoro pochopili, že s továrňami a skladmi veľkú dieru do sveta neurobíme, začali sme sa pozerať po našich neobľúbených stravovacích zariadeniach. Takto sme denne chodili po všetkých job fairoch – náboroch, o ktorých sme sa dočítali na craigsliste. Ako to asi vyzeralo v praxi. Väčšinou sa typický job fair konal tri až štyri hodiny. Mohli sme prísť teda v istom časovom rozmedzí. Ak sme prišli presne na čas, čakalo tam s nami tridsať či štyridsať ďalších prácechtivých ľudí. Ak sme prišli pre zmenu na záver, tak s nami vo väčšine prípadov ani žiadne iterview nerobili. Iba sme zapísali naše kontaktné údaje na dlhý zoznam uchádzačov, s tým, že sa nám v prípade záujmu ozvú.

Takisto treba samozrejme priamo kontaktovať všetky možné aj nemožné zariadenia a pýtať sa na možné voľné pracovné pozície. Vo všeobecnosti vám dajú vypísať dvoj- až štvorstranové dotazníky, v ktorých chcú vedieť od údajov o škole, vojenskej službe, predchádzajúcich zamestnávateľoch ešte tisíc iných vecí. Vypísanie prvých dotazníkov trvá vždy najdlhšie – možno niekedy aj pol hodinu. Postupne si na to tak navyknete, že po mesiaci ho máte vypísaný za päť minút. A potom len čakáte a čakáte. Na ten telefonát, ktorý príde !

Ale nepredbiehajme ešte. Keď sa ponárate do zúfalstva a apatie, čo samozrejme v takejto situácii nastane, tak skúšate naozaj všetko možné a dokonca aj nemožné. Napríklad komparz do filmu, reklamu, nejaké laboratórne testy, darovanie krvnej plazmy, darovanie vajíčok, spermií, titulkovanie filmov, kosenie, prácu v továrni, v skladoch, prácu osobného asistenta, pestúnku, opatrovanie detí, opatrovanie zvierat etc.

Ponuka komparzistu stojí za zmienku. Ako sme sa k nej dostali ? Takže v čase spomínaného zúfalstva a apatie sme už pozerali na slávnom craigsliste nielen ponuky reštauračných zariadení ale naozaj všetko možné. V sekcii film, tv a video pribúdali takmer denne inzeráty všetkých možných chutí a vôní, tak prečo niečo takého neskúsiť ? Rozoslali sme fotky, naše miery a čakali sme. Po čase prišiel vytúžený telefonát. Mám prísť na konkurz. Dostavila som sa do Hollywoodu na zadanú adresu. Polhodinku som počkala, kým si ma zavolala milá ženička dnu. Mala som jej predčítať jednoduchú ženskú repliku z nejakého romantického filmu. Potom som jej mala porozprávať čo to o sebe a na záver mi podala vizitku s telefónnym číslom, na ktoré som mala na druhý deň zavolať. Zavolala som, aby som zistila, že potrebujem headshot – profilovú fotku a hneď mi aj dala telefónne číslo na nejakého fotografa, ktorý by mi to urobil za nejakých 160 dolárov. Samozrejme, že som neplánovala minúť toľko peňazí za nejakú úžasnú fotečku, hlavne nie v situácii, keď si vlastne len hľadám zamestnanie a nie budujem hereckú kariéru. Môj frajer – fotograf amatér nejako zbúchal za pol dňa profilovku a o dva dni som ju už doručila do továrne na sny a samozrejme očakávala hviezdu kariéru. O pár dní som si na spomínanom craigsliste prečítala inzerát o podvodníkoch vydávajúcich sa za filmárov, hľadajúcich komparzistov, ktorí vlastne prostredníctvom nastrčeného fotografa len ťahajú z ľudí peniaze....tak nevadí, možno nabudúce :-)

Takto sme sa všelijako snažili až nakoniec prišiel vytúžený pondelok a job fair v Pizzerii v Culver City ( časť Los Angeles, kde začínali prvé filmové štúdiá, ešte pred Holywoodom ) Sem som sa vybrala úplne náhodne s pražákom Lukášom, našim novým CouchSurfingovým kamarátom, ktorý bol práve v tej chvíli v Los Angeles a odviezol ma tam. Prišla som, porozprávala som mojím terajším šéfom, kto som, čo som. Pýtali sa ma na predchádzajúce pracovné povinnosti, musela som zaklamať, že sa v najbližšej dobe na Slovensko vrátiť nechystám, resp. som len mierne zamlčala skutočnosť, že hľadám len niečo sezónne a už to šlo ! O pá hodín mi telefonovali, že ma teda berú a od nasledujúceho dňa som nastúpila.

Už v pizerri LaRocco´s na Main Street v Culver City robím šiesty týždeň. Nemôžem sa sťažovať takmer na nič, akurát, že po dvoch polopracovných letách robím viac než 40 hodín týždenne, 6 dní do týždňa a celkom som si na tento vysokopracovný režim ešte nezvykla. Raz darmo, sladký život študentský človeka nepripraví na náročný život pracujúceho ! Ale v práci je riadna sranda. Z desiatich pracovníkov som jediná z Európy a jediná biela. Inak tam máme samé Mexiko, jedna kolegynka je z Nikaraguy, jeden z Argentíny a jediným native speakerom je Američan s japonskými koreňmi. Majiteľom pizzerie je starší manželský pár z New York City, Paul a Sue LaRocco. Otvárame až o jedenástej, čiže sa našťastie nemusí konať žiadne skoré ranné vstávanie. Nemáme presne stanovený čas zatvárania, iba známu frázu - when we run out of dough we close…that’s it! Teda zatvoríme, keď sa minie cesto. V pondelok je to pred deviatou, v piatok aj po desiatej večer. Robíme telefonické objednávky na rozvoz pizze a takisto objendnávky na vyzdvihnutie osobne. Stálymi klientami sú okolité filmové štúdiá ako napríklad Sony Pictures Entertainment atď. V utorok je tu Farmer´s Market, celá naša ulica sa uzatvorí a premení na úžasné trhovisko. Výplatu dostávam načas a presne toľko koľko mám dostať. Na toto som pred rokom v brooklynskej kaviarni zvyknutá nebola. Takisto mám každý deň sprepitné, ktoré si rozdelíme spolu s kuchármi. Bude sa mi odtiaľto ťažko odchádzať, ale taký je život !

Link na LaRocco´s Pizzeria - http://www.laroccospizzeria.com/Home_Page.html

Viera Valentová

Viera Valentová

Bloger 
  • Počet článkov:  48
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Momentálne mamička na rodičovskej dovolenke, v minulosti aktívna cestovateľka, dobrovoľníčka a CouchSurferka. Uvidíme, čo prinesie postcovidový svet :)Možete ma nájsť aj tu: http://ourway.sk Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáPomimo

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu