Ako bolo v Montreale

Autor: Viera Valentová | 28.11.2009 o 23:53 | Karma článku: 6,41 | Prečítané:  1662x

Tri dni strávené v druhom najväčšom francúzsky hovoriacom meste v západnom svete.

Po troch mesiacoch „nesmierne" namáhavej práce v maličkom americkom štátiku Vermont som sa rozhodla pre nejakú zmenu. Najväčšie mesto kanadskej frankofónnej provincie Quebec vzdialené len dve hodiny autom z Burlingtonu - najväčšieho mesta Vermontu sa stalo mojím prvým cestovateľským cieľom. 
Prvotným plánom bolo použiť tradičný spôsob prepravy. Autobusom by to však trvalo vyše tri hodiny, okrem toho to nebolo ani celkom lacné a lacnejšie lístky cez internet sa dali kúpiť len dva týždne vopred. Jednoducho som sa rozhodla pre stop. Viem, že pre dievča to nie je najbezpečnejší spôsob prepravy, ale musíme si uvedomiť, že Vermont je naozaj jedno z najbezpečnejších miest na stopovanie, mala som už niekoľkokrát tú možnosť presvedčiť sa.

Do Burlingtonu ma odviezla (bolo to už dopredu dohodnuté ) jedna slovenská rodinka žijúca už pár dlhých rôčkov v Stowe - dedinke kde som celé leto pracovala. Odvtedy ako som túto skvelú famíliu spoznala mi pomohli už veľakrát. Nozaj zlatí ľudia ::-) 
Z Burlingtonu sa stopovalo celkom zle. V minulosti mi autá bežne zastali do desiatich minút, no tentoraz som po polhodine pomaly začínala uvažovať o tom drahom buse. Naštastie auto konečne zastalo. Miestny človek idúci do mestečka St. Albans, ktoré je na polceste do Montrealu. Vyhodil ma na výpadovke. Odtiaľ to bolo ešte biednejšie. Premávka z mestečka takmer nulová , musela som skúsiť stopovať priamo z diaľnice.

Zastal jeden riadny týpek. Chlapík s kanadským pasom, pôvodom z Guiney, teraz žijúci v Severnej Karolíne a to podstatné - idúci do Montrealu. Parádne vtipná konverzácia o všetkom. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla na jeho zvláštny prízvuk ale potom to už šlo. Veľmi sa zaujímal o všetko, najmä o moje dokumenty potrebné na plynulý prechod cez americko - kanadskú hranicu. Z tohto momentu som mala mierny strach aj ja. Neustále ma všetci v práci - Slováci aj Američania prehovárali aby som ja len do tej Kanady nešla, však predsa určite potrebujem kadejaké papiere, ktoré možno ani nevlastním a celkovo to určite musí byť strašne komplikované a čo ak ma nepustia nazad do USA a ja budem musieť kupovať novú letenku do Európy a vyjde ma to draho a bla bla bla. Preto som pred cestou písala na všetky možné aj nemožné inštitúcie, volali sme na pohraničné oddelenie a všetko vyzeralo v najlepšom poriadku. Tak som predsa len nakoniec šla.

Ulica svätej Kataríny

Na stopárskych internetových stránkach som našla kopec doležitých a poučných informácií a jedna z nich znela: ak prekračujete americko- kanadské hranice ako stopári, vystavujete vodiča reálnym problémom. Pohraničiari sa zvyčajne pýtajú kadejaké nepodstatné otázky ohľadom vzťahu vodiča a cestujúcich a stopársky vzťah by sa mal určite zatajiť. Rada pre stopárov znela: pokiaľ sa dá, prejdite hranicu pešo a keď už budete relatívne v bezpečí začnite stopovať odznova. Tak som sa v duchu zmierila s touto pre mňa dosť nevýhodnou alternatívou keď mi môj vodič povedal, že to môžeme skúsiť cez hranice spolu, Preštudoval si všetky moje papiere. Vymysleli sme si krátky príbeh ako sme sa stretli na letisku v Burlingtone, spolu si prenajali auto a šli do Montrealu. Našťasie sme žiadnu takúto story nepotrebovali na samotnej hranici použiť. Všetko to prešlo pomerne hladko. Vyhodil ma v dedinke tesne pred Montrealom, totižto jeho služobná cesta smerovala na blízke poľnohospodárske družstvo.

Montreal

Odtiaľ som sa na trikrát dostala konečne do samotnej metropoly. S vodičmi som sa už snažila konverzovať po francúzsky. Po troch mesiacoch sústavnej angličtiny tento prechod nebol celkom plynulý ale postupne si moje ucho zvyklo na tú špecifickú kanadskú francúzštinu.

Olympijský štadión

Rue des Artists

Stare mesto

Konečne som sa ocitla na stanici metra v okrajovej časti mesta. Bez kanadských dolárov, vo vrecku pár amerických a slovenská bankomatová karta. A snaha kúpiť si lístok na metro a odviezť sa niekde do centra. Chcela som sa len niekoho spýtať, ako by sa to všetko dalo zrealizovať. Traja dospelí ľudia na ktorých som smerovala moje otázky ma škaredo odbili s tým, že oni nevedia, mám sa spýtať pri okienku, alebo že oni peniaze nemajú a nedajú mi a podobne. Bol to pre mňa mierny kultúrny šok. Predsa ma len poznačili tie tri mesiace strávené vo Vermonte, štáte kde sa nezamykajú domy ani autá, bicykle sa nechávajú opreté hocikde a o hocičo a nikto ich neukradne a ľudia sa neustále usmievajú a všetko je také gýčovito perfektné. Jednoducho som veľmi výchlo pochopila, že sa nachádzam vo veľkomeste plnom anonymity a musím zmeniť stratégiu. Tak som si vyhliadla chalana v mojom veku pokojne sediaceho na lavičke na stanici metra. Vysvetlila som mu, že potrebujem kúpiť lístok ale mám len americké doláre a slovenskú kartu. Okamžite sme spolu vykročili ku okienku a na všetko čo som potrebovala vedieť sa môj nový kamarát spýtal. Vyskúšali sme aj automat na kartu. Nejako to s mojou slovenskou kartou celkovo nešlo, tak mi lístok kúpil Ayoub, môj kamarát, o ktorom som sa dozvedela, že je pôvodom z Maroka, študuje už tretí rok informatiku tu v Montreale. Strávila som s ním nasledujúcu hodinku na lavičke v parku, spoločne sme pozerali plán mesta. Odporučil mi niekoľko pekných miest ktoré stoja za pozretie.

Spanie som si vybavila cez couchsurfing.org - celosvetovú sieť ľudí rôzneho veku, národnosti, farby pleti, náboženstva s množstvom podobných záujmov akými je napríklad ochota ubytovať celkom neznámych ľudí vo svojich príbytkoch, poukazovať im mesto, pohostiť ich a v neposlednom rade cestovať úplne rovnakým bláznivým spôsobom.

K mojej hostiteľke Anne som mohla prísť až po šiestej večer. Dovtedy som sa túlala starým mestom, navštívila starý prístav, najznámejšiu montrealskú ulicu La rue de Sainte Catherine a kopec iných vecí, ktoré som stretla po ceste.

Po miernom blúdení som okolo siedmej večer konečne našla vytúženú adresu. Anne ma privítala, zložila som sa v jej hosťovskej izbe a nasledujúcu hodinu som nemohla vyjsť z nemého úžasu. Viem, že couchsurfing reálne existuje, však som o tom už veľa čítala, ale toto bola moja prvá osobná skúsenosť. Naozaj bola tá Anne skutočná a ja som u nej mohla skutočne stráviť nasledujúce dve noci. Úplne skvelé ! Večer som jej porozprávala o mojej ceste k nej, ona mi odporučila pár zaujímavých miest na navštívenie a šli sme spať.

Nasledujúci deň som navštívila katedrálu kde sa vydávala Céline Dion a mala pozvaných okolo 8000 ľudí a menšiu kaplnku patriacu k veľkej katedrále, kde sa konal krst speváčkinho dieťatka tentoraz len pre 2000 pozvaných hostí. Počasie až také úžasné nebolo - oblačno a prehánky ale mne to určite deň nepokazilo. Pozrela som Olympijský štadión a Múzeum mesta Montrealu. Večer som sa stretla so Julienom, mierne až stredne pokročilým dobrodruhom, ktorého som náhodne stretla vo Vermonte, počas jeho mesačnej turistickej púte z Quebecu až do americko štátu Massachusetts. Spolu sme šli pozrieť výhľady na mesto z vŕšku Mont Royal. Podebatovali o potrebe žitia a nežitia a dohodli si stretko na ďalší deň.

Ďalší deň som predobedom odišla od Anne, poďakovala za všetko čo pre mňa urobila a šla objavovať iné časti mesta. Tentoraz sme si prešli Le Plateau, úžasnú montrealskú knižnicu, jedla som pravú quebeckú špecialitu la Poutine - špeciálne hranolky so špeciálnou syrovou omáčkou, no mňam mňam ! O tretej som už nasadla na bus smerujúci spät do Vermontu. Po tri a polhodinovej jazde som konečne vystúpila v Burlingtone, kde ma už na aute čakal pán Peter z tej spomínanej slovenskej rodinky žijúcej v Stowe a šli sme domov :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Milióny na štadióny míňajú svoj cieľ

V Košiciach má v roku 2019 vďaka štátnej dotácii stáť nový futbalový štadión. Klub však skrachoval, a je otázne, kto na ňom bude hrať.


Už ste čítali?