V Banskej Bystrici asi umrel pes, preto nám ponúkli prácuvo Zvolene. Oficiálny názov pracovnej pozície znel monitoring návštevnosti a spočívalv počítaní ľudí, ktorí vojdú do obchodného domu Prior. Nakoľko tam majúdva vchody, boli potrební aj dvaja brigádnici. Ja som začala pri bočnom vchodez ulice, dostala som stoličku, papier s perom a podložku, naktorej som zapisovala. Môj brat kontroloval hlavný vchod z námestia. Pracovalisme od ôsmej – kedy sa Prior otvoril, až do záverečnej, teda do osemnástej. Presnev polčase sme sa na vlastnú iniciatívu vymenili, zmena je predsa život.
Pri bočnom vchode to až také zaujímavé nebolo. Maximálny počet návštevníkov,ktorý prešiel za hodinu bol niečo vyše 300 ľudí, zatiaľ čo pri hlavnom vchode neklesol pod 400 a väčšinu času sapohyboval nad číslom 500.
Najväčší pseudoproblém sme mali s malými deťmi. Počítaťich či nepočítať ? Ja som si pomyslela, že také mini dieťa, čo len spinká v kočíkua nič nevie o svete naozaj netreba rátať. Môj brat si vymyslel inústratégiu, počíta sa všetko, akurát s tehotnými matkami mal problém. Ani neviemako to vyriešil.
Pri bočnom vchode bolo dvoje dverí na fotobunku, ktoré sastále otvárali a zatvárali. Neskôr prišiel jeden pán a odstavil tensystém, čiže som musela dávať väčší pozor na príchody ľudí, už nestačilozaspávať a snívať a potom byť zobudený zvukom otvárajúcich sa dverí, užbolo treba väčšiu sústredenosť.
Ľudia tam boli naozaj pozoruhodní. Otecko so synom na krku, ktorýchodil dnu a von s pravidelnosťou raz za 5minút. Potom staršie panie,ktoré vošli prvými dverami, zastali, rozhliadali sa, ja som ich začiarkla,potom asi na niečo prišli a rozhodli sa hodiť spiatočku. Tak som ichvyškrtla. Neskôr som prišla na to, že veľa ľudí vojde jednými dverami, vzápätísi to rozmyslí a otočí sa. Teda som prešla na metódu, že budem dávaťčiarku iba tým ľudom, čo sa dostanú za oboje dvere. No ani toto niekedynevychádza, ponúkam príklad môjho brata. Chlapec prešiel dvoma dvermi, smerovaldo obchodu tak môj brat dal čiarku. To ešte netušil, že chlapec čakal len nato, aby sa vzápätí otočil smerom von a zvolal víťazoslávne na kamarátastojaceho obďaleč – yes, yes, zapísal si ma !!
Vtipní boli aj celkom dospelí páni, ktorí prechádzali hore –dole niekoľkokrát za sebou a vždy mi nezabudli pripomenúť, aby som ich predsa už nezapisovala, že už tuboli. Jeden pán sa pri mne pristavil a keď zistil, čo robím, nezabudolpripomenúť akú ťažkú prácu mi to dali.
Pri hlavnom vchode to šlo všetko trošku rýchlejšie, dvere boliotočné – kruhové. Pristavili sa pri mne dve dievčatá, pýtali sa prečo to píšem.Potom prišli dvaja chlapci, keď som im vysvetlila, čo robím, povedali mi, žeoni tadiaľto dnes už prešli asi 5-krát, tak aby som v tom nemala bordel. Jedenz dvojice pánov z SBS mi vysvetľoval, že tadiaľto prejdú ešteveľakrát, pravdepodobne dodávali peniaze do bankomatu, ale, že zapísať mám ibajeho, pretože ten druhý je malý a on je veľký. V skutočnosti, to bolopresne naopak.
Najlepšia bola jedna pani asi z mokrej štvrte, ktorá sanajprv pristavila, aby sa spýtala, koľko mi dávajú na hodinu, potom sazaujímala, či by to bola práca aj pre ňu, pre dôchodkyňu, a ešte juzaujímalo, ako si môžu kompetentní skontrolovať správnosť údajov, na čo som jejodpovedala, že naozaj neviem, ale snažím sa to robiť najpoctivejšie ako viem.Potom mi rozprávala o synovi, ktorý bol s ňou, že je nezamestnaný a pýtaod nej peniaze na výherný žreb, ale ona mu naozaj nechcela dať, lebo nemala.Dozvedela som sa napríklad, že tie žreby to je veľké lákadlo, minule vyhrala100 korún a jej syn 500 ale potom ich aj tak minula. Na večeru si idú daťkarfiol ale nie vyprážaný, lebo sa jej to nechce obaľovať, len taký vo vode, všakaj ten je dobrý. Potom ju synátor zavolal, aby sa šli spolu pozrieť do stávkovejkancelárie, ktorá bola hneď vedľa. Neskôr odišli. A naša šichta skončila.
Celkom príjemne vysedených 500 korún, pomysleli sme si s bratomna záver dňa.
