Aktivačné práce: Psychohygiena v nemocnici + knižné tipy ako bonus

Autor: Viera Valentová | 26.9.2015 o 23:05 | (upravené 27.9.2015 o 20:46) Karma článku: 5,56 | Prečítané:  776x

Pod pojmom aktivačné práce si pravdepodobne väčšina ľudí predstaví zbieranie odpadkov, zametanie ulíc, no skrátka nejakú formu verejnoprospešných prác, ktoré vykonávajú ľudia dlhodobo nezamestnaní.

Pod pojmom aktivačné práce si pravdepodobne väčšina ľudí predstaví zbieranie odpadkov, zametanie ulíc, no skrátka nejakú formu verejnoprospešných prác, ktoré vykonávajú ľudia dlhodobo nezamestnaní. Bežný okoloidúci vidí často aktivačných pracovníkov hrabať seno, alebo vo väčších skupinkách postávať niekde na sídlisku a čakať na ďalšie pokyny.

Prednedávnom som sa sama stala aktivačnou pracovníčkou a pri tejto príležitosti som zistila, že táto činnosť sa dá tiež vykonávať individuálne, nie je potrebná reflexná vesta, naopak, bol potrebný biely plášť a prezuvky. Mojím pôsobiskom sa totiž stalo interné oddelenie v nemocnici. Zaviedlo sa nové pravidlo z Úradu práce a teraz každý, kto poberá dávku v hmotnej núdzi (cca 62 EUR) a nemá žiadny iný príjem, si túto dávku musí odpracovať cez spomínané aktivačné práce. Teda aspoň takto mi to bolo vysvetlené v máji tohto roku.

Ani neviem ako a zrazu uplynulo takmer pol roka, čo som sa vrátila z ročného pobytu v Ázii a stále som bola vedená na Úrade práce. Najprv som sa celkovo spamätávala z kultúrnych šokov, ktoré nastali po návrate do európskej civilizácie, potom som si naplno užívala zimu a snehové športy, ktoré som v horúcej Ázii nemohla praktizovať. Popri tom som samozrejme reagovala z času na čas na zaujímavé pracovné ponuky, no nijako som to nesilila. A takýmto spôsobom ma na konci mája zavolali z Úradu práce na aktivačnú činnosť.

Mohla som si vybrať tuším zo štyroch činností: známe zametanie a kosenie verejných priestorov, práca v práčovni, nejaké administratívne ťukanie do počítača a psychohygienu v nemocnici. Podľa nadpisu tohto článku vám je jasné, že som si vybrala štvrté menované.

Takto som si v mesiacoch jún a júl odpracovala 2x 32 hodín „psychohygieny“ na internom oddelení v nemocnici v Banskej Bystrici. Chodila som sa doslova rozprávať s pacientmi, prípadne som im sem tam prečítala niečo z mojich prinesených knižiek. Jednalo sa väčšinou o ležiacich starších ľudí, ale sem-tam som sa rozprávala aj s mladými pacientmi v mojom veku, prípadne vo veku mojich rodičov. Nakoľko geriatrické oddelenie v spomínanej nemocnici bolo zrušené, interné oddelenie to celkom pravdepodobne teraz všetko zastupuje.

Počas štvorhodinových zmien som sa prihovárala ľudom na izbách, po krátkom úvode, kto-som čo-som, ma buď začali bombardovať ďalšími otázkami typu, ktorá sekta ma platí, čo im chcem predať, čo je to za kniha, čo držím v rukách, alebo sa mi jednoducho začali sťažovať na počasie, rodinu, vnučky,vnukov, ktorí nechodia na návštevy do nemocnice. Dosť často ma poslali do druhej izby, s tým, že nemajú chuť na rozhovor, alebo jednoducho sú príliš unavení.

Nebudem klamať, že to nebolo ťažké. Dosť často som po 4 hodinách strávených pri lôžkach pacientov potrebovala psychohygienu pre mňa. Veľakrát som si vypočula sťažnosti na doktorov, sestry či sanitárky. Na druhej strane som takisto stretla kopec spokojných a vyrovnaných pacientov, niekedy sa konverzácia tak vydarila, že sme sa bavili aj vyše hodiny a celkom som zabudla, že ľudia s ktorými sa bavím, sú vlastne hospitalizovaní pacienti s predpísanou liečbou a nie nejakí bežní ľudia, ktorých stretávam v iných situáciách.

Zvláštna situácia nastala napríklad vtedy, keď som stretla pána, ktorého domček kedysi stál na mieste paneláku v ktorom teraz bývame. Často som od môjho otca počúvala, ako naše sídlisko vyrástlo na mieste zástavby rodinných domov, ktoré museli byť kvôli tomu zbúrané, ale toto stretnutie bolo niečo celkom iné. Obydlie toho pána naozaj muselo byť zbúrané pre potreby výstavby nového socialistického sídliska, v ktorom ja doteraz bývam.

Časté boli debatky so staršími pacientmi žijúci v blízkych či vzdialených dedinkách v okolí Banskej Bystrice. Drvivú väčšinu spomínaných obcí som poznala minimálne z počutia, vo viacerých som párkrát bola ale našli sa aj také, o ktorých existencii som nemala ani potuchy. Títo ľudia často celý svoj život prežili v tých malých dedinkách a moje malé-veľké mesto Banská Bystrica pre nich zostane asi navždy regionálnou metropolou.

Zaujímavé bolo počúvať ustarostených pacientov, ktorí sa absolútne nestrachovali o svoj zdravotný stav alebo skrátka nerozmýšľali nad dôvodom ich pobytu v nemocnici. Najväčšiu starosť im spôsobovalo vedomie, že sa nemôžu postarať o hospodárstvo, ktoré doma dočasne zanechali. Zvieratá, či záhradka spomínaných pacientov boli buď dočasne zanedbané alebo sa o zajačiky, sliepky, ovce či cibuľu a zemiaky postarali deti, sused alebo skrátka nejakí známi. Títo náhradníci však takmer nikdy nepreukazovali dostatočné kvality a práve preto sa dotyční pacienti po celú dobu rozhovoru so mnou neskutočne báli, čo nájdu doma, keď ich konečne prepustia.

Veľmi príjemné, ale dosť zriedkavé boli cestovateľské diskusie s ľudmi, ktorí buď nejaké vzdialenejšie krajiny sami navštívili, alebo veľa o exotických krajoch čítali, prípadne mali sprostredkované informácie od nejakých známych, ktorí tam boli. Ja som ešte stále v režime, keď dokážem rozprávať na požiadanie dlhé minúty o zážitkoch z ročného dobrovoľníckeho pobytu v Ázii, konkrétne o 12-hodinovej dodávke elektrického prúdu v Nepále, či o práci v rušnom hosteli v Kuala Lumpur alebo o cementovaní na záhrade v Hong Kongu.

Nanešťastie priemerný pacient na internom oddelení po vymenúvaní spomínaných ázijských krajín sa len prevrátil na posteli na druhý bok a skonštatoval, ako je možné, že som sa odtiaľ vrátila živá a že prečo som sa tam vôbec trepala, keď ma neplatili a skrátka, sú to všetko nebezpečné oblasti a je tam hrozba terorizmu atď. Práve preto som si cenila ľudí, ktorí vedeli o daných regiónoch o štipku viac ako priemerní pacienti a s nimi som často viedla o trošku zaujímavejšie debatky (minimálne pre mňa :)

Skúšala som ľuďom aj čítať z kníh. Toto zďaleka nemalo taký úspech ako bežné trkotanie o živote a prežívaní. Ale taktiež spomeniem pár nevšedných momentov. Vyberala som si krátke prózy, nechcela som určite čítať žiadny román na pokračovanie. Začala som mojim obľúbeným slovenským spisovateľom Michalom Hvoreckým. Najprv som si nosila do nemocnice jeho posledné dielo Spamäti a potom som pokračovala knihou Pastiersky list. Prvá spomínaná knižočka je útly paperback a druhá po odbalení papierového obalu asi zjavne pripomína nejakú náboženskú literatúru. (Vlastne, názov ju k tomu aj priam predurčuje). Neznalí pomerov samozrejme netušia, že originálna obálka knihy obsahuje nevšedný portrét spisovateľa od majstra karikaturistu Shootyho. Takisto viaceré texty obsiahnuté vnútri knihy sa stavajú k cirkvi dosť kriticky. Nič to nemení na veci, že som kvôli spomínanej knihe bola takmer obvinená zo šírenia náboženských ideálov a vrchná sestra mi spomínanú knihu vrátila až po zbežnom prelistovaní a zdôraznení, že musím byť striktne antináboženská.

Takisto som sem tam predčítala pacientom z knihy Buchty švabachom od Zusky Kepplovej. V diele vystupujú Slováci žijúci v európskom zahraničí. Vždy som pred čítaním dala pacientom vybrať, z ktorého veľkomesta chcú počuť príbehy. Tuším najčastejšie sa opakoval Paríž a Budapešť.

Pri knihe od niekdajšieho predajcu pouličného časopisu Nota Bene Petra Soráta som sa stretla s takmer stopercentným záujmom. Kniha Pouličný diviak sa naozaj dobre číta a takmer na každej izbe, kde som z nej predčítavala, sa potom strhla dobrá debata o probléme bezdomovectva na Slovensku. Všetci spomínaní pacienti bez výhrad držali prsty nádejnému spisovateľovi a ja sa určite pridávam.

Takže ak práve rozmýšľate nad dobrou knihou, všetky linky sú affiliate, tak smelo do toho! Ja si aktivačné práce v nemocnici asi (dúfam) tak skoro nezopakujem, ale tie dva mesiace určite mali niečo do seba!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?