Za ten čas čo sme tu naozaj práce nepribudlo, čiže tých 20 odrobených hodín za týždeň už môžme považovať za štandard. Vždy keď sa s panstvom začneme baviť na tému nedostatku práce pre nás, vždy je to o tom istom - budúci týždeň toho bude naozaj veľa a v auguste, to bude úplne celý klub praskať vo švíkoch. Áno, nesmejte sa, toto počúvame už vyše mesiaca, každý týždeň je to úplne rovnaké a dokonca už aj august prišiel ale žiadne extra veci sa nedejú, čiže stále po starom...mimochodom, ani nejako príliš extra nám to nevadí. Aspoň máme viac času na plávanie, člnkovanie, kajakovanie, ping- pong, volejbal, freesbee, hru na gitare a klavíri.
Raz som sa dokonca dohodla s najstaršou zamestnankyňou tohto klubu, Barbarou, že pôjdeme spolu na kajak ! Totiž, sama sa bála, tak som jej robila sprievod :-) Porozprávala mi o svojom 34-ročnom synovi Ryanovi, ktorého som aj neskôr osobne stretla ( vyzeral podstatne mladšie ). Ako správna mamka, by ho už samozrejme videla niekde rodinne usadeného, ale tento chlapec má rád cestovanie, precestoval polku sveta, dokonca šiel aj cez naše územie - vlakom z Maďarska do Poľska. No také problémiky..
Vždy keď sme sa chodili kúpať na jazero, zašli sme si na trošičku vzdialenejšiu lúčku a šli sme odtiaľ. Bolo nám totiž povedané, že mólo na ktoré je takmer priamy vstup z chaty je predsa len určené pre ctených hostí. Toto sme dodržiavali takmer celý čas, ale raz musel nastať ten deň D, keď sme si povedali a dosť. Odvtedy chodíme do vody výlučne z móla odteraz určeného pre nás všetkých :-) čiže sa kúpeme spoločne s malými americkými detičkami a ich rodičmi.
Spomeniem jednu nazoaj vyfičanú vec, čo sme vyparatili. Robila som ten deň večeru s Lenkou. Skončili sme tradične okolo pol deviatej a rozhodlo sa, že sa pôjde hrať ultimate freesbee ( hra s lietajúcim tanierom na ihrisku, rozdelil sme sa do dvoch družstiev a hrali :-). Predstavte si neskorý júlový večer, pokosenú lúku a na nej sa preháňajú ôsmi típkovia. O pol deviatej keď sme začali hrať bolo ešte aké také svetlo, postupne sa však strácalo a strácalo, neskôr sme presedlali na soccer, čiže náš futbal, a pri tomto športe sme naozaj nevideli nikoho ale len loptu, ale v každmo príprade to bola riadna sranda, kolem nás všade poletovali svätojánske mušky, absolútne nič sme nevideli, hrali sme totiž až do desiatej a potom keď sme už kvôli obrovskej tme a maximálnemu vyčerpaniu museli prestať, napadla nás spásonostná myšlienka - čo tak hodiť sa do jazera ? Pekne sme sa vybrali na naše známe ( pôvpdne určené len pre hostí ) mólo, ktoré bolo slabo osvetlené, chalani si iba vyzliekli tričká, však načo sa unúvať, ísť hore po plavky ? Vierka si radšej nevyzliekla nič - šak som mala na sebe len letné tielko a kraťasy, a za hurónskeho revu sme všetci skočili do vody. Potom sme plávali na najbližšie plávajúce brvno, mali sme z toho strašnú srandu, len tak si skočiť o pol jedenástej do vody, no absolútne sme nemysleli na to, že malé deti ubytované v našom klube asi z toho nášho kriku až takú úžasnú srandu nebudú mať a preto, keď sa otvorilo jedno okno a jeden z hostí začal na nás niečo nahnevane vykrikovať, radšej sme sa pobrali z vody von :-D Na raňajkách sa nás náš hlavný šéf Dean pýtal, čo sa tu dialo večer, že mu hostia spomínali nejaký rámus :-D
Jeden upršaný deň sme sa rozhodli, že naučíme nášho kamaráta Joe kartovú hru žolík, celkom mu to šlo :-) dokonca nás hneď v prvej hre poriadne nabil ! Ten istý deň sme urobili halušky ! Úplne a vážne ! Pravé slovenské jedlo sme tu ukuchtili pre našich amerických priateľov :-) jasné, že pravá bryndza sa v týchto končinách nenachádzala, ale tak použili sme najpríbuznjší druh syru, čo sme tu našli :-) chutilo im to !
Požičala som si z miestnej knižnice audiokazety španielčiny a nemčiny. V čase voľna si to púšťame a opakujeme slovíčka. Celkom funny :-) mám dokonca aj niekoľko kníh na učenie spanish pre amíkov, ten ich prepis výslovnosti je úžasný.
Keď som raz mala voľné popoludnie a Zdenko naozaj nechcel ísť na prechádzku, tak som sa jednoducho vybrala sama na mini túričku k tomu blízkemu senníku Taylor Lodge, kde sme už predtým boli s Joeom. Cestička príjemná, stretla som zase kopec zvieratiek, v lese bol fajný polotieň. Prišla som na Taylor Lodge - predstavte si to ako drevený zrub otvorený pre všetkých s pamätnou knihou, určený k prespatiu. Leží na pomerne frekventovanej turistickej ceste vedúcej až z Canady, tiahnucej cez celý Vermont, končiac až neviem kde. Toto všetko som sa dozvedela, keď som sa dala do reči s jedným týpkom oddychujúcim v tomto prístrešku. Po zistení, že je z Montrealu a volá sa Julien, sme okamžite prešli na francúzsky jazyk a ja som sa konečne po úmornom mesiaci spíkovania mohla pekne porozprávať s niekým frankofónnym. Musím dodať, že predsa kanadská francúzština nie je to isté čo francúzska francúzština, ale rozumeli sme si :-) Človek to bol schodený, viackrát bol v Európe, prešiel kopec vrchov, stretla som ho práve vo fáze mesačného prechodu pohoria Green Mountains. Samozrejme po tom, čo som mu povedala, že chystáme so Zdenom cestovanie a veľmi radi by sme zavítali aj do Montrealu mi ponúkol ubytovanie u seba, no to vám je sveta žiť !
Ten istý deň bola zasa party. Prišla do nášho staff roomu aj jedna hosťka - Julianna, ktorá tu bola na 3-dňovom pobyte s rodinou ( Joe sa ju totiž pokúšal zbaliť ). Pozorovali sme ju už dlhšie, predsa voyerizmus je skvelý no nie ? Predstavte si ju ako typickú vymaľovanú 17-ročnú americkú krásku z typickej americkej teenagerskej komédie z high school. Ona taká aj naozaj bola, ale pod rúškom noci som s ňou začala viesť večerný dialóg a naozaj neviem čím to bolo, no jednoducho bola úplne skvelá ! Teraz rozmýšľam, či k tomu vážne len neprispela tá neskorá nočná hodina, ale jednoducho ona všetko čo som jej povedala rozumela, ona sa ma pýtala, ako sa tu mám, aké je to na Slovensku, jednoducho sme viedli riadnu dievčenskú debatu na úrovni ! O takejto konverzácii by som mohla akurát tak snívať s našim Joe alebo Patricom! Na druhý deň som sa bavila s jednou malou ( 17ročnou ) zamestnankyňou nášho klubu - Alyssa a ona bola tiež super ! Kládla otázky ! Zaujímalo ju ako sa nám žije na Slovensku, ako sa nám páči tu :-) waw ! Záver : americké dievčatá s vami viac konverzujú.
Mali sme deň voľno -šli sme kuknúť najluxusnejší novopostavený hotel v okolí. Dostalo sa nám totiž do uší, že tu je údajne kuchárom Slovák. Povedali nám to nezávisle na sebe dvaja Američania, to boli naše indície. Tak sme šli do najdrahšieho hotela v okolí. Boli sme oblečení veľmi neformálne - cestou sme totiž šli jednou lesnou cestičkou pozrieť vodopády. Šli sme za osobou, ktorú sme v živote nevideli, no skrátka viete si predstaviť ako sme sa zvláštne cítili. Šli sme však do toho ! Obrovské VIP parkovisko pred hotelom, z toho sme radšej rýchlo pakovali na menšie nevybetónované parkovisko určené pre staff. Zjavne sme museli vyzerať ako riadne puky, bola to pravda, nevedeli sme za kým ideme ani kde ideme. Cestou kráčal jeden mladý chalan, vyzeral ako zamestnanec, tak sme ho odstavili. Keďže sme sa nachádzali v obrovskom turistickom kolose, on ako pracovník v telocvični netušil, či kuchára robí niekto zo Slovenska, ale povedal nám, aby sme ho nasledovali, že sa môžme spýtať. Dostali sme sa do super luxusnej reštaurácie, z ktorej nás aj rýchlo vykázali, aby sme počkali vonku, že za nami príde.
O niekoľko minút k nám prichádza dobre vyzerajúci manažér v obleku s vetičkou - Hi, are you looking for someone from Slovakia ? Tak to som ja:-) Takto sme sa zoznámili s Marekom, ktorý pracoval 10 rokov aj so svojou ženou na amerických zaoceánskych lodiach a posledný rok strávil ako manažér reštaurácie v naj hoteli v Stowe. Pred dvoma mesiacmi sa im narodila dcérka :-) Vymenili sme si skúsenosti, dozvedeli sme sa o nice places to visit here.
Druhý deň sa šlo nakupovať. Nejdem spomínať dolárové obchody, kde je všetko za dolár a kúpite tam všetko a iné typy obchodov kde kúpite všetko za tretinové ceny, to nie. Chcem povedať, že sme platili v jednom takomto hyperobchode a pokladníčka sa nás pýtala na slúchatká, ktoré sme húfne pokúpili, stáli 4 doláre a aké boli kvalitné ! Tak sa nás jednoducho pri pokladni pýtala, na čo sú tie vecičky, žesi to všetci húfne kupujú, a že ona naozaj nemá poňatia, čo to je. Hovorila takým jasným prízvukom, no hňeď bolo počuť, že nie je tunajšia. Ona zjavne zaregistrovala náš iný prízvuk a došli sme na to, že je z Ukrajiny :-) V banke, keď sme vkladali výplatu na účet, nám mladá zamestnankyňa povedala, že pozná jednu dievčinu z Prahy a volá sa údajne Petra. Sa chcela pred nami predviesť :-)
Včera sme si zaplatili 3 doláre za exkurziu vo výrobni veľmi drahej, úžasnej a najznámejšej fabrike na zmrzlinu. Príbeh presne ako z Ameriky. Dvaja najlepší kamaráti neboli prijatí na žiadnu vysokú školu, tak sa rozhodli pre zmrzlinový biznis. A tak máme na svete Ben and Jerry. Na konci exkurzie sme mali možnosť ochutnať túto fantastickú zmrzlinu a pri rozlúčke sa všetkých sprievodca spýtal z akých diaľok pochádzame. Ľudia začali hádzať Severnú a Južnú Karolínu a Kaliforniu. Potom Zdenúch vykríkol central Europe a všetkých sme v jednej minúte porazili :-D tak tak :-)
